Chcete sa dozvedieť viac o tom, čo vás zaujíma? Napíšte nám váš tip.

História dezinfikovania rán

Napísal dňa 30. december 2020

Skutočne veľmi dlho sa netušilo, čo vlastne spôsobuje komplikácie pri hojení rán.

To, že sa rany hoja pomaly a často ich sprevádzajú nepríjemnosti ako horúčky alebo zápaly – či dokonca aj smrť… – bolo to skrátka považované za bežnú súčasť liečby. Tým skôr sa ľudstvo snažilo nájsť čokoľvek, čo by komplikáciám predchádzalo.

Niektoré metódy ošetrenia rán boli kontroverzné, iné kontraproduktívne, niektoré dokonca úsmevné, a iné sa používajú dodnes – zvlášť keď sa ocitnete v núdzovej situácii kdesi  v teréne. K tomu, aby ste neboli v pohode stačí, keď sa ráno na túre poraníte a viete, že sa vrátite späť do civilizácie až večer, a medzitým už bude rana „pracovať“.

Predpokladom je, že so sebou nosíte na výlety cestovnú lekárničku s aspoň základným vybavením, no v praxi to tak vždy nie je a Murphyho zákon schválnosti k tomu navyše dodáva, že vám samozrejme dôjde dezinfekcia v najmenej vhodnú chvíľu. Možno nájdete v historickom prehľade núdzovú inšpiráciu, ale do akej miery to bude účinné, ponecháme na Vás.

Všemohúca príroda

Ošetrovanie rán a prevencia infekcií je neoddeliteľnou súčasťou histórie ľudstva a prvé záznamy sú evidované až 30 tisíc rokov p. n. l. Vtedajší ľudia museli využívať to, čo im poskytla príroda. Už vtedy používali prostriedky, v ktorých sa neskôr schopnosť dezinfekcie preukázala, či už ide o kôru stromov (napr. duba) alebo listy čajovníka (Tea Tree), či byliniek ako je napríklad šalvia.

Vtedy to poriadne pálilo

Vypaľovanie rán prišlo na program dňa s objavom a udržaním ohňa. Oheň bol vždy spájaný s očistným procesom, ale kauterizácia rany (jej uzavretie a vypálenie) formou rozžeraveného železa či rozpáleného oleja bola brutálnym a veľmi bolestivým procesom. Aj keď vždy lepší ako definitívna forma liečby – amputácia. Jemnejšiu formu čistenia rany od hnisu rozpáleným nožom používali napr. antickí liečitelia.

111

Dezinfekčné kvapaliny

K jemnejším variantom sa ráta aj čistenie rán vodou (i slanou), mliekom, octom, tvrdým alkoholom, pivom alebo vínom. Najmä víno bolo dlho populárne a aj legendárny Hippokrates víno odporúčal priamo k čisteniu rán.

Podľa slávneho Smithovho papyrusu starí Egypťania ranu vymývali horúcim olejom s obsahom medu. Chrámoví kňazi používali k ošetreniu rán vodu, cukor a med. Cukor môže možno znieť bizarne, ale na hojenie otvorených rán vyzeral v staroveku ideálne. Nasáva totižto vodu a tým pádom nepriaznivo ovplyvňuje prostredie pre mikróby. Osmózu vytvára aj med. Ten má taktiež aj ďalšie výhody. Keď sa rozkladá v rane, tvorí sa kyselina glukónová, ktorá spôsobuje kyslé prostredie a uvoľňuje peroxid vodíka, ktorý má antimikrobiálne účinky. A jeden dezinfekčný prostriedok nosíme neustále so sebou, lepšie povedané v sebe. Moč.

19. storočie ako prelom

Je to možno prekvapením, no v 19. storočí sa dezinfekcia prakticky nevyužívala. Zvláštne, však? Tisícky rokov lekári z Mezopotámie dôsledne dbali na hygienu a čistotu rán, a otvorených rán sa priamo rukou zásadne nedotýkali. Dbajúci na hygienu boli aj starí Gréci  – Hippokrates napríklad uvádzal, že ošetrujúca osoba musí mať čisté ruky a nechty,  aby sa infekcia nepreniesla do rany a aj voda musela byť prevarená. Môžeme sa len čudovať, ako je možné, že sa na tieto staré zásady zabudlo.

Otázku, prečo pacienti alebo rodičky umierajú, si kládol nejeden lekár, ale až Oliver Wendell Holmes prišiel v roku 1834 s možnou príčinou vtedajšej horúčky šestonedieľok. Odporučil lekárom, aby chodili čisto oblečení a ruky si dezinfikovali v chlórovej vode. Hoci sa dnes tomu dá len ťažko uveriť, lekári v tej dobe chodili od pacienta k pacientovi v jednom odeve, s nástrojmi, ktoré boli mnohokrát použité, a s hygienou to vtedy tiež nebolo veľmi slávne. Podobne to vyzeralo vo všetkých západných nemocniciach a počas vojnových čias sa to ešte zhoršovalo. V poľných nemocniciach to často bývala doslova „mäsiarčina“, a pacienti často končili na cintoríne… Príčina smrti? Často práve infekcia.

Konečne zmena

Francúz Louis Pasteur prišiel s teóriou mikroorganizmov, ktoré spôsobujú choroby, infekcie a pod. a bol to práve anglický lekár Joseph Lister, ktorý vykonal prvú antiseptickú operáciu. Keď sa už konečne vedelo a preukázalo, čo infekcia spôsobuje, boj sa mohol zamerať právena tieto mikroorganizmy, a to nielen formou práce s nástrojmi, ale aj čistotou prostredia, ktoré procesom prechádzalo. Metódy dezinfekcie potom vylepšil nemecký lekár Robert Koch. Od tej doby nastal prudký zlom a metódy sa už len vylepšovali. Vzrastal ich výber, škála aj dostupnosť. Doba sa natoľko posunula, že bolo možné začať sa prikláňať aj k tomu, aby dezinfekciou rana nebolela a nepálila.

„Voilá!“ – a máme tu jód

V roku 1811 bol Francúzom objavený jód, ktorý sa začal široko používať v prevencii a liečbe kožných infekcií a k ošetrovaniu rán. Bola uňho preukázaná široká baktericídna účinnosť, je účinný aj proti kvasinkám, plesniam, hubám, vírusom a prvokom, no mal tú nevýhodu, že vodné roztoky dráždili miesto aplikácie, boli toxické a poškodzovali okolité tkanivo.

To vedcom nedalo spávať, až sa konečne podarilo tieto nevýhody prekonať. Ako? Objav jódovaného povidónu, teda formy, kde je jód viazaný vo forme komplexu, umožnil postupné uvoľňovanie voľného jódu. Tým bola dosiahnutá dostatočná účinnosť pri nízkej, nedráždivej koncentrácii. Jódovaný povidón bol uvedený na trh v roku 1955 a následne sa stal všeobecne preferovaným jódovým dezinfekčným prípravkom. Voľný jód, ktorý sa pomaly uvoľňuje z komplexu v roztokoch, ničí eukaryotické a prokaryotické bunky, je účinný proti širokému spektru baktérií, vírusov, húb, spór a prvokov.

Zdroj: pr servis, foto: archív